„Keď nikdy nevieš Viky", hovorieva na svoju obranu mamina v každodennej rannej tlačenici pred zrkadlom v kúpeľni, „ja sa držím zásady, že ak náhodou stretnem Delona, a ja by som ho nemohla požiadať o autogram a prípadnú spolufoto, len kvôli neupravenosti. Prepásť takú príležitosť si nemôžem dovoliť." Pravdepodobnosť, že Alain Delon by sa objavil v našom malom mestečku je istá nule, ale človek naozaj nikdy nevie...
Ako chyžná v hoteli som predstavovala čistý stred. Len očná špirála, jemný púder, červenšie líčka, lesk na perách, priesvitný lak na nechtíkoch, aby vyznel ich tvar, a k tomu stosedemdesiatjeden cm výšky, a päťdesiattri kilo čistej váhy. Samozrejme kvalitný parfum Channel addict nesmel chýbať, bez neho by som stratila môj spoločenský status a vnútorné sebavedomie. Angličansky-supervisorky (a nielen ony, ale prevažná časť Angličaniek) mali nacápané kilá make-up(u) na ksichtíkoch, umelé mihalnice neboli vzácnou výnimkou, vysoko solárkové opálenie, vyžehlené vlasy, gelové nechty s farebnými variáciami a prevísajúce bruchá, ktoré sa vôbec nesnažili zamaskovať oblečením. Skôr naopak, viditeľné brušné pneumatiky boli in, sexy, cool. Poľky, Mongolky, černošky z rôznych kútov Afriky-chyžné boli na divoko, bez nejakej úpravy, niektoré sa snažili dohnať anglické brušné špeky-šipeky, a sem tam niektorá mala okolo seba nie nosu lahodiaci odór. Samozrejme česť výnimkám.
Boli sme vlastne špeciálne oddelenie v hoteli, síce v spoločenskom rebríčku na najnižšej priečke, ale zato vysoko sledované a hodnotené tváre v hoteli. Boli sme neprehliadnuteľný čistý babinec dvatsiatich ženských, kde sa štyria testosterónci strácali úplne s prehľadom.
Najväčšia fluktuácia osôb bola práve na housekeepingu. Dievčatá prichádzali a odchádzali, každá si užila svoju chvíľku slávy, keď bola ostro sledovaná mužskými z personálu baru, kuchyne a reštaurácie pri obhliadke hotela s hlavným managerom. Potom sa už len dávali stávky, s kým ako prvým pôjde na rande. Mohli by ste si vyberať z multikultúrneho mužskéko družstva od Francúzov, Portugalcov, Brazílčanov, Afričanov (tých krajín je nespočetne veľa), po Filipínov, Čechov a Poliakov. Poznala som dievčinu z Juhoafrickej republiky, čo prišla do hotela s jasným cieľom, vydať sa niekoho kto má anglický pas, pretože tak by získala okrem prstienka na ruke aj možnosť pracovať v Anglicku bez potrebných víz. Veľmi ťažká úloha, keďže typickí Angličania sú studené psie čumáky.
V kurze leteli hlavne Poľky. Na ulici sme my Stredoeurópanky boli poznateľné na prvý pohľad. Iná fizomónia, iná móda, iné správanie, nižšia hmotnostná kategória ako tá anglická.
Ja som si vypracovala stratégiu, aby som sa vyhla dotieravcom, a zároveň vysvetlila dôvod, prečo nechcem mužskému osadenstvu hotela dávať moje telefónne číslo. Vymyslela som si fiktívneho snúbenca, ktorý každú chvíľu mal priletieť do Manchestra.
Moja stratégia však bola vážne ohrozená. Bolo to v čase po Vianociach, kedy hotel nebol plne obsadený, väčšina personálu hotela čerpala dovolenku, a chodby zívali prázdnotou. Ocitla som sa s Milovanom, echtovým Srbom, ktorý mal viac ako 55 rokov a zabezpečoval si prácou v Anglicku svoj dôchodok, v jednom storeroom(e) prádla na piatom poschodí. Milovan dopĺňal čisté prádlo do políc skladu a kolektoval to špinavé. Skôr ako som povedala, Haaaaj, som počula ako divne zacvakli za mnou dvere. Skúsila som ich otvoriť, ale nešli. Jednoducho sme ostali bloknutí vnútri storeroom(e). Elektronický zámok štrajkoval.
Sama v malej miestosti, presnejšie v kumbále s postarším mužom, no do smiechu mi dvakrát nebolo. A to som mala časový sklz, potrebovala som riadiť ďaľšie izby. Čerešničkou na torte prekvapení bolo, že ani jeden z nás nemal mobil vo vrecku. Predýchavala som mdloby, keď som si uvedomila, že v hoteli takmer nikto nie je. V bruchu mi vyhrávala orchestrálka od hladu. To že prepásnem obed bolo nad slnko jasnejšie, i nad tie večné mraky nad Manchestrom. Obed bol najdôležitejšia časť dňa. Fyzicky náročná práca spôsobovala, že som mala stále neúmerný hlad.
Tak som sedala v hladomorni na piatom poschodí hotela a počúvala Milovanove historky o svojom živote. Dramaticky mi opisoval ako utekal pred chorvátskou armádou v 93, ako sa musel odsťahovať po novom usporiadaní hraníc do Srbska, opustiť svoj dom, ako si užíval na cestách dona juana ako vodič autobusu po socialistickom bloku a ako je mu parádne na anglánskych ostrovoch len so synom. Možno by som sa dozvedela aj celú genealógiu klanu Milovana Popoviča, ale po dva a pol hodinách ma začala postrádať supervisorka, a dobúchali sme sa o jej pozornosť. Vyprosťovacia akcia trvala asi 15min, ešte predtým mi však Milovan povedal pamätnú vetu. „Viky, kebyže som o pár rokov mladší, tie dvere by sa nemuseli ani otvárať." Usmieval sa šibalsky.
Sympatie k ženám sa tu vyjadrovali všeliak, zažila som rôzne variácie, ktoré nie sú hodné ani zverejňovania, preto mi celkom dobre padol svojsky formulovaný kompliment.