V jedno júnové ráno som dostala za úlohu upratať izbu VIP klienta izbu č. 504. Väčšinou mali iba supervizorky prístup do izieb takto označkovaných klientov. V izbe som natrafila na staršieho pána, ktorý sa začal so mnou zhovárať. Najprv som sa len usmievala, a vnímala konverzáciu na pol ucha. Na upratanie izby je presne vymedzený čas v synchronizovanom poradí činností, akékoľvek rozptýlenie je strata času! Môj pán bol veľmi milo konverzačne naladený, a zvedavý na môj život v Manchestri. Tak som spomalila tempo a opísala mu môj život stalé sa točiaci okolo práci, s málo početnými priateľstvami, slabým kultúrnym vyžitím a chabou športovou aktivitou okrem behania po chodbách hotela. Keďže ma neznámy pán nabádal stále svojimi otázkami pokračovať v rozprávaní, nevyhla som sa ani začiatkom svojho pôsobenia v Manchestri a profesionálnej degradácii, deficitom spriaznených duší a stáleho si zvykania na inú stravu, ako je ta európska. Spomenula som moje postrehy, aký je Manchester rozdielny v architektúre oproti Bratislave, Prahe, Viedni či Budapešti, dokonca aj oproti Londýnu. Samozrejme prečo som vlastne všetko opustila a vybrala sa do cudzej zemi (aby som sa zdokonalila v angličtine). Nato mi porozprával, ako sám striedal zamestnania, ako veľmi dobre vie aká je práca v hoteli ťažká. Blysol sa v mojich očiach vyjadrenou empatiou a pochopením. Bola som zrazu Sweetheart, ktorému začal rozprávať ako cestuje po svete a s úžasnými ľuďmi koncertuje v rôznych mestách. Záhadný pán mi aj dal radu, že keď si nájdem muža určite bude môj život v cudzine jednoduchší. Na konci našej konverzácie mi navrhol či by som sa nešla pozrieť na ich koncert a že určite sa mi to bude páčiť. Ja som ani v najtajnejších predstavách netušila, kto sa skrýva za menom Mr Jim D., pod ktorým bol ubytovaný v našom hoteli tento zvláštny pán so zamatovo-mužným hlasom. Súhlasila som.
Inštrukcie zneli, dnes o siedmej večer v Manchester Opera House na recepcii si mám vyzdvihnút lístok a k tomu ešte 20 libier na taxík. Začali sa odpočítať minúty, všetko ubiehalo príliš rýchlo, aby som sa stihla zamyslieť kto je neznámy pán. V maratónsko-rekordnom cvale som si dala sprchu, nahodila do gala a dala make-up. Na prekvapenie v Opera House som si vyzdvihla lístok na moje ctené meno, stále som tomu všetkému nemohla uveriť. Vyrážam niekam bez nejakého plánovania. Ocitla som sa hneď v prvej rade na koncerte Leonarda Cohena, ako som si prečítala z bulletínu. V hlave mi zasvietila kontrolka, veď to je ten pán čo vystupoval na nemeckých programoch v čase socíka. Nestihla som si ani všetko uvedomiť. Nechala som sa usadiť a v zápätí sa roztvorila opona a na stage vystúpil môj neznámy pán sám Leonard Cohen. Prvé sekundy som lapala po dychu s kým som mala tu česť a kto ma to vlastne pozval na koncert. Prežila som úžasný skvelý, úplne neopísateľný večer s geniálnou hudbou, a to všetko naživo, v preplnenom divadle. Koncert trval takmer štyri hodiny s viacerými prídavkami na konci. Publikum bolo vybičované úžasnou atmosférou k viacerým k standing ovations. Domov som sa dostala niečo po dvanástej v noci a zaspávala s rozhodnutím, že ráno sa zastavím u svojho pána neznámeho s poďakovaním a darčekom.
Na druhý deň som utekala do práce, ak nie priam letela. V hoteli som so slzami v očiach zistila, že môj pán neznámy sa už check out(ol) s celou svojou kapelou. Minula som sa s pánom Cohenom len o pár minút.
Ďakujem Vám majstro za úžasný zážitok.