Tých pár týždňov dovolenky na rodnej hrudi ubiehalo vždy ako z rýchlika. Radostno-povinné návštevy u babky, pokec s kamarátkami pri káve, účasť na vianočných trhoch, oprášenie ski štýlu a la Herminátor, nadýchanie sa tej pravej vianočnej atmosféry na snehu a v mínus päťnástich stupňoch. A hlavne maximálne vybúchanie sa z peňažných zásob. Už v manchestrovskej letiskovej hale po návrate zo Slovenska som si opakovala zabudnutú rutinu na prežitie na ostrovoch. I keď s pokojom v duši, ale vždy smutná, že som opäť v cudzine, kde som už bola ako profesionálka. Už som predsa vedela, čo si nemám všímať a čo je bežným zvykom v anglickej džungli.
Po prvé nebudem smutná, počasie nebudem riešiť, veď usmiatych a milých tvárí je tu viac aj na úradoch, poštách, bankách, v obchodoch. Ešte sa mi aj ospravedlnia, že nemajú tovar, ktorý som práve nenašla na ich obchodných pultoch. Nebudem váhať, keď nájdem nejaký môjmu oku lahodiaci módny výstrelok. Musím si ho hneď kúpiť. Ináč budem odchádzať s dlhým nosom, nakoľko kúpna sila Angličaniek je väčšia ako Sloveniek a tovar sa rýchlo míňa. Pri prechode pre chodcov sa nebudem splašene ako teliatko obzerať na všetky strany, ale pekne zprava doľava. V autobuse doubledekri nebudem chodiť na poschodie, ale ostanem radšej dole, lebo neviem zvládnuť pochod po schodoch za jazdy. Stačilo niekoľko takých jázd, keď som bola nováčik v Manchestri. Bola som ohúrená takouto jazdou a vždy som pri výstupe na schodoch zahučala. Na autobusových zastávkach musím kývať na vodičov autobusu. Nie preto, že k niektorému z nich prechovávam vrúcne sympatie, ale preto, že ak si autobus kývnutím nezastavím, môžem sa rozlúčiť s tým, že sa niekam dostanem. Nebudem automaticky strkať slovenskú nabíjačku mobilu do anglickej zásuvky, ale zoberiem si korekciu.
V discobaroch budem vždy pri vstupe mávať ochrankárom mojím ID (občianskym preukazom) a nebudem mať obuté biele botasky. Pretože iba tieto splnené atribúty ma pustia na tanečný parket. V žiadnom prípade si neponesiem otvorenú fľašu alkoholu v ruke na ulici, ináč by som si koledovala o mastnú pokutu aj s autogramom miestneho policajta na pokutovom bločku. To isté platí aj pre zapálenie si cigarety v akomkoľvek bare, pube či reštaurácii. Nebudem vyvaľovať oči na mužskú ruku položenú na zadnici druhého chlapa, či držiace sa dve ženy v objatí. Viem predsa, že Gay Village štvrť je veľmi cool a in, bez ohľadu na orientáciu návštevníkov. Nebudem nechápavo skenovať devy vystajlované v mimi šatočkách s holým chrbtom a v letných sandálikoch, keď ja mrznem v hrubej bunde a na ruky si dávam rukavice a okolo krku si omotávam šál. Ani udivene sledovať seniorov zabávajúcich sa nonšalantne v miestnych puboch, keď najväčšie percento kultúrneho vyžitia mojej babky spadá na sledovanie telenoviel a nie vykrúcanie sa niekde po podnikoch. Jednoducho už som nezaváhala pri žiadnom kroku na anglickej zemi. Tým pádom som sa vyhla známemu zákonu džungle, kto zaváha než.re.